Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Po necelých troch rokoch od „Fucking Morbid Splitting“sú prešovskí vtipkári späť a tentokrát už na samostatnom albume. Prvou novinkou oproti minulosti je to, že v súčasnosti sú CONSTIPATION plnohodnotnou „odľahčenou paralelkou“ temných, vážnych a kruto deathmetalových PERVERSITY, keďže s výnimkou Kazateľa si tu z kopýtka vyhadzujú všetci ostatní členovia. Novinkou je z pochopiteľných a stále smutných dôvodov aj zmena vydavateľa. O „Alicu“ sa postarali poľskí Via Nocturna, ktorí dostali nápad rozšíriť svoj záber v pásme dark ambientu, black, death a doom metalu o čosi zľahka iného.
Nebyť 90-kového deathmetalového loga na obale, extrémnu hudbu by ste tu asi nečakali. Z diaľky totiž pôsobí priam umeleckým dojmom, z diaľky takým secesným, spomenul som si na časy, keď kapely u Relapse, v prvom rade SOILENT GREEN, prekvapili balením svojich grindujúcich výpraskov do motívov ako od Alfonsa Muchu. Nejakú čertovinu by ste mohli začať šípiť pri pohľade na šteniatko a mačiatko, ale po roztvorení opäť vidíte niečo, s čím by nešliapli vedľa progresívni ani psychedelickí rockeri.
Do hudobného diania poslucháča uvedie zvučka Malého televízneho kolotoča (Ma-tel-ko) oslavujúca hádam aj polstoročie a po nej už čujte čo čujte sa v svete stalo, vyvalí sa zábavno-zábavový mix klasického death metalu, grind coru a trochy korenia odinakiaľ z rockových luhov a hájov. Štrnásť skladieb za necelú polhodinu je výstižným priblížením toho, ako to môže vyzerať, keď si od vážne mieneného metalového extrému chcú oddýchnuť hudobníci, ktorí ako skladatelia i hudobníci presvedčili už dávno a stále sa rozvíjajú. A preto tvorba CONSTIPATION, ktorá nemá nijaké veľké hudobné ambície a jej cieľom je, aby sa bavila kapela a prípadne aj fanúšikovia, stojí za vypočutie aj neinformovanému skeptikovi, ktorý by si mohol povedať „ďalší asi funny grind, to zase budú hovadiny...“
Tu nie, po tupačku, ktorá je napríklad o miešaní „čokolády natural“ klbásiskom a podobných fantáziách treba ísť inde. Aj keď v tvorbe tohto spolku idú vážnosť a hlboké myšlienky bokom a textovo stojí na vtipoch nebazírujúcich na duchaplnosti, počuť, že hlavný tvorca zažil PUNGENT STENCH v časoch, keď rakúska trojka žala potlesk za neortodoxný prístup k death metalu a grindu, do ktorého sa neostýchala zamiešať blues, funky, rock a napriek tomu zostávala v extréme. CONSTIPATION sa vedia pustiť do poriadneho náklepu a znieť zlovestne, dokážu takisto valivo drviť a byť ponurí. Kusisko pre to urobí aj Fetusov hlboký smrtiaci growl. Hrá sa tu skôr v duchu starej školy, z extrémneho metalu sa kapela vymaní len v občasných drobných hudobných fóroch.
Keď som pri minulej nahrávke spomenul isté styčné body s tvorbou gore/metalových CRUENT, tentokrát by som pridal aj viaceré momenty, v ktorých nie úplne tradičnom prístupe ku kovu smrti počuť niečo, čo sa dá nájsť na jedinom albume ZOMBIEMOLES (tiež jeden z projektov, o ktorých vie asi len kruh zasvätených). Pokiaľ ide o vtipkovanie, v podaní CONSTIPATION napríklad svet nemá nijakú lásku, skôr rozdáva facky. Umelci sa opäť vrátia aj do reštaurácie pána Septima a záver uvedie kratučký úryvok od skladateľa, ktorý časť svojej tvorby vlastne ani nemal možnosť počuť. Nahrávka je zvukovo vydarená a album celkovo pôsobí takým nevinno-veselým dojmom, niečo ako keď dieťa predškolského veku hovorí slová, ktorých význam ešte nepozná a má veľkú radosť z toho, ako sa rodičia i okolie pohoršujú.
Vzorka ľudového humoru zabalená do metalového extrému. Nič, bez čoho by váš prehľad o hudbe zostal neúplný, ale je to také roztomilé a na koncertoch CONSTIPATION býva veselo.
Posedmé a opět neotřelé, napěchované po okraj hudebním dějem, který mě nepřestává překvapovat v hledání neobjevených cest mezi mathrockem a post-náladovkou. Pocta lidem i místům. Hravé, šílené a vtahující svoji neopakovatelnou atmosférou.
Půlhodina emocemi a expresivitou natlakovaného HC papiňáku. Screamo vokál nutně nemusí být pro každého, ale parádně čitelný a průrazný zvuk a značná naléhavost hovoří jasnou řečí. K tomu jeden z coverartů roku. Deska i pro žánrové ignoranty, jako jsem já.
Reinkarnace švédské devadesátkové kapely, která se svého času svezla s proudem melodického death metalu. Staří páprdové se nedávno po dvaceti letech dali znovu dohromady, aby si zahráli už jen pro radost. Možná pro radost, ale zato pěkně zostra.
Polská deska snažící se prodat djent a progresivní metal v jeho instrumentální podobě. Velká spousta hostů, z nichž nejvíce září asi jméno Jeffa Loomise. Výsledek trochu sráží stále stejné postupy, okatě fádní djentové zářezy a poněkud unylé melodie.
Instrumentální projekt frontmana ELDER Nicka DiSalvo je asi přesně takový, jaký bychom od něj čekali. Tedy plný psychedelie a progresivní rockové klasiky, obsahuje ale i plnější stonerrockovou složku. Příjemné album bez překvapení.
Progresivní metalcore, který nese všechna stylová klišé, ale rozhodně mu nechybí švih a tempo. A vlastně je to i pestré, od death razance přes deathcore až po djent a melodické vyhrávky. Výsledek je sice takové načančané nic, ale za poslech stojí.
Irové pokračují ve své vizi neotřele pojatého a math rockem ušpiněného post rocku, jako by se stále snažili vyrovnat debutu, kterým se blýskli již v roce 2009. Opět chybí asi jen špetka, aby to bylo na potlesk.